Prečo bola sebaúcta podľa baťovskej filozofie vnímaná ako jeden zo základných predpokladov, aby človek v živote uspel a zároveň bol aj šťastný? A prečo Tomáš Baťa neznášal, keď niekomu položil otázku, v čom je najlepší, a musel čakať na odpoveď, prípadne sa jej vôbec nedočkal?
Určite si spomeniete na svoje detstvo. Rodičia aj naše okolie nás veľmi rýchlo naučili, že budeme pochválení, keď sa budeme správať podľa pravidiel. Pokiaľ nie, nielenže nedostaneme pochvalu, ale väčšinou príde aj pokarhanie a odmietnutie.
Od detstva sme si zvykli na slabšie alebo silnejšie závislosti od pochvaly. Zaujímavé však je aj to, že nás naučili pochváliť druhých, no málokto bol vedený k tomu, aby pochválil sám seba. Väčšinou sme sa stretávali s notoricky známym príslovím, že samochvála smrdí.
Tomáš Baťa by s tým nesúhlasil. Práve jeho filozofia je totiž postavená na tom, že samochvála nielenže nesmrdí, ale je dokonca priamou nutnosťou na to, aby človek získal vnútornú slobodu. Baťa zastával jeden silný názor: „Prajem si, aby vo firme pracovali iba šťastní ľudia. Šťastný človek je slobodný.“
Človek, ktorý je závislý iba od pochvaly od svojho okolia a nedokáže si tento pocit uspokojenia a sebaúcty dodávať sám, nie je slobodný. Naučte sa chváliť sám seba, budete slobodnejší. A so slobodou sa rýchlejšie dostaví pocit šťastia.
„Dávajte si pozor na ľudí, ktorí vám príliš lichotia, chcú vás uspať,“ je citát Tomáša Baťu, ktorý zostáva často nepochopený. Nehovorí o žiadnom spánku fyzického tela, ale mysle a duše. Kým sme v stave, že dokážeme oceniť samých seba, vieme si dopriať vplyv pochvaly. Človek sám seba ťažko oklame. Vnútorne sme si najlepšie vedomí, či sme niečo urobili dobre, alebo nie. Samostatnou kapitolou sú situácie, keď sa podceňujeme či nebodaj patríme do skupiny večne nespokojných perfekcionistov.
Keď si sami denne doprajeme pocit vnútornej pochvaly, tak udržujeme samých seba v produktívnom tempe. Pokiaľ si však vypestujeme iba závislosť od pochvaly od okolia, môže to mať dvojitý efekt.
Prvý je, že sa potrebujeme motivovať od niekoho druhého. Niekto druhý na nás teda musí vyvíjať tlak a požiadavky, ktoré keď sú splnené, dostaví sa očakávaná a chcená pochvala. Nie je to celkom správne, ale vždy existuje možnosť, že ten druhý človek to s nami myslí dobre a posúva nás. V opačnom prípade, je to pre nás dosť zlé, pretože sme sa stali iba nástrojom pre plnenie cudzích snov.
Ten druhý prípad je nebezpečný a nastáva v momente, keď do hry vstupuje ego a strach z toho, kto nám lichotí. V kombinácii s naším nízkym sebavedomím to môže mať pre nás fatálne následky.
Viete si predstaviť modelovú situáciu, keď ste skutočne v nejakej činnosti dobrí, ale niekto vám váš úspech závidí? Vezte, že od takéhoto človeka dostávate neúprimné lichôtky. Uspáva to vo vás tvorivú energiu premýšľať nad zlepšením. Môže sa to javiť ako nepochopiteľné, ale veľakrát je neúprimná kritika lepším zdrojom energie než neúprimná lichôtka. Kritika nás núti premýšľať a meniť aj pokiaľ je neoprávnená.
Nezabúdajme na to, že aj takzvané lichotenie z ľútosti, milosti, lásky, priateľstva je stále aktivitou, ktorá nás uspáva. Priateľská rada je však niečo iné. Jej cieľom je úprimne pomôcť – a to je rozdiel. Priateľská rada neznamená iba milé slová, ale slová, ktoré nás dokážu povzbudiť či motivovať.
Najpodstatnejšou skutočnosťou je fakt, že nezáleží na tom, či sa vo svojom okolí častejšie stretávate s kritikou alebo lichôtkami. Podstatné je, čo svojej mysli dodávate vy sami. Pokiaľ si vieme pocit z uznania vytvoriť sami, tak vás kritika aj lichôtky nechávajú v neutrálnej rovine. Sú to pre vás iba slová niekoho z vonku, ktoré nepotrebujete na to, aby ste sa posúvali vpred, lebo to zvládnete aj sami.
A ako sa tomu naučiť? Baťovská filozofia mala pravidlo, ktoré vychádzalo z predpokladu, že pokiaľ v nás príjemné pocity vyvolávajú lichôtky od druhých ľudí, prečo by vlastná lichôtka mala mať slabší účinok?
Išlo o praktické cvičenie: Vždy večer si vyhraďte chvíľu, počas ktorej si spomeniete na tri veci, ktoré sa vám počas dňa udiali a podarili. Postavte sa oproti zrkadlu, usmejte sa na seba a za tieto tri jednotlivé veci sa pochváľte. Na záver poďakujte sami sebe.
Keď zabudnete na cvičenie pred zrkadlom, vybavte si situácie aspoň vo svojej mysli pred spaním a poďakujte si v duchu. Vydržte rok. Napíšte si svoju výzvu každý deň do diára s poznámkou, že ste si nezabudli povedať, čo sa vám stalo. Už počas prvých troch mesiacov začnete pozorovať malé zmeny. Budete sa tešiť z toho byť sám sebou, pretože ste na seba pyšný. Už vás nebude bolieť kritika ani vás nespomalia neúprimné lichôtky. Vy sami si budete vedomí svojej hodnoty.
Nezabudnite teda, každý večer pred zrkadlom, tri pochvaly sám sebe. V rámci baťovskej filozofie to bol prvý krok k tomu, aby ľudia našli úctu sami k sebe a začali pracovať na svojom sebavedomí.
Zdroj: forbes.sk